Nedávno sme sa s M ocitli v situácii, keď sme mali 2 týždne na účte asi 6 eur, na “železnom” účte boli 2 eurá a ešte sme sa stali aj dlžníkmi dosť závažnej sumy. Tento stav bol pre mňa šokom. Sme fanúšikovia minimalizmu a snažíme sa žiť striedmo. Ale ešte sme v manželstve nezažili okolnosti, kedy sme museli robiť takéto kompromisy a v Lidli zavládol chudobný týždeň.

Predtým, ako nás začnete ľutovať či súdiť musím objasniť, ako sme sa do tejto situácie dostali.

Odkedy mám akú-takú zodpovednosť za veci v mojom živote, vždy som si myslela že som šetrný, dôsledný, zodpovedný správca financií. A hlavne veľmi opatrný.

Niekedy možno až príliš. Vždy ručne skontrolujem každú kľučku na našom aute. Nie, nemáme centrálne zamykanie, ale možno by som to robila, aj keby sme mali. Nenechávam v ňom žiadne cennosti. Keď si nepamätám, či som zamkla byt, vrátim sa. (Vždy je samozrejme zamknutý, ale čo už s neurotikom). Ak posielam nejakú platbu, správne číslo účtu si skontrolujem aj päťkrát… V tejto oblasti takmer vôbec u seba netolerujem chyby, čo je dosť paradoxné, keďže sa v spravovaní financií a v investíciách skoro vôbec nevyznám.

Vždy som si však vedela našetriť dostatok peňazí na všetko potrebné a aj keď moji rodičia do mňa obetavo a štedro investovali bez akýchkoľvek výčitiek, na veľa mojich výdavkov som sa snažila zarobiť si sama už od devätnástich.

A nerozumela som tomu, keď si niekto potreboval požičať peniaze. Pripadalo mi to nezodpovedné a ponižujúce. Lebo keď sme naozaj zodpovední, dobrí správcovia a máme rôzne poistky na viacerých účtoch, nič nás predsa nemôže prekvapiť. Aspoň to som si donedávna myslela. A potom to prišlo.

Po prvé, za naše ušetrené peniaze na bežnom účte sme si vo februári kúpili letenky do USA, kam sme cestovali kvôli foteniu svadby mojej kamarátky. Vedeli sme, že nám tie peniaze aktuálne nebudú chýbať a v júni, po návrate z ciest ich dostaneme späť. Z nášho sporiaceho účtu sme nasledujúci mesiac minuli všetko na supervýhodnú ponuku na nový foťák pre M. Veď sa nám to vráti, keď bude fotiť svadby toto leto.

V marci sa, ako všetci živnostníci dobre vedia, podáva daňové priznanie. Zrazu mi vychádzala daň, ževraj kvôli podnikateľskému príspevku. No dobre. S tým sme teda nepočítali, ale šak tá stovečka nám nijako neublíži.

Potom prišiel čas správy za podnikateľský príspevok. Zrazu som zistila, že musím vrátiť  300 eur. Hmmm. No tak toto už nie je v pohode. Tie peniaze predsa nemáme. Avšak šetrili sme ako sa dalo a vyžili sme. (V takejto chvíli si vieš veľmi rýchlo spomenúť kto z partie ti ešte nevrátil peniaze za posledný McDonalds).

V jeden krásny deň v nasledujúcich týždňoch prišla obálka a v nej nedoplatok za byt, znova niekoľko stoviek. Vraj sme mali nízko nastavené mesačné platby. Poviem rovno, vtedy som sa už rozrevala. Ale nevadí, nevadí. Zachvíľu poletíme do USA, odfotíme čo treba, prídu nám peniaze, všetko vyrovnáme.

Pár dní pred odletom sme zistili, že daň sa napokon zmenila zo 100 na vyše 500 eur. Vtedy sme si už vraveli, že toto nie je normálne a nemôže to byť ani náhoda. Na nákupy do Lidlu sme už nechodili. “Čau babi, môžeme prísť zajtra na obed? Mami a k tebe pozajtra?“

A potom prišiel deň D. Deň odletu, ktorý nás mal vytiahnuť z tejto biedy a vyrovnať nedoplatok za byt, zaplatiť vytúženú svadobnú cestu (volám to tak aj 2 roky po svadbe) a poriadny nákup potravín. Taký, keď si môžeš kúpiť aj čerstvú pomarančovú šťavu a kešu oriešky bez výčitiek. 

Prišli sme na letisko, všetko v pohodičke. Check-in mašina od nás pýta ESTA číslo. Zahmlelo sa mi pred očami a podlomili sa mi kolená. To nemôže byť pravda, to je zlý sen! V tých všetkých logistických prípravách som na ESTU úplne zabudla, aj všetci ostatní okolo mňa. V panike som si absolútne nespomenula že nám platí ešte dokument z roka a pol dozadu a že uplatniť nový treba len mojej sestre, ktorú sme tiež brali s nami. Vypĺňala som zbesilo, pre všetkých troch, v hrdle mi vyschlo tak veľmi že som nemohla prehĺtať ešte ďalší týždeň. (Ani ja som nevedela že to je možné.) Avšak kým nám ESTA prišla na mail, ubehlo veľa času a bez nej nás na lietadlo nepustili. Odletelo pred našimi očami. A s ním aj spiatočná letenka, lebo zjavne ak zmeškáme let tam, spiatočný zrušia tiež. (Dôležitá info pre cestovateľov – nešťastníkov.) A samozrejme, poistenie sa z toho vyvlieklo. Michal dostal hnačku, moja sestra si vytvárala traumu z prvého letu v živote a ja som nemohla uveriť, že to je realita. Že sa mi nesníva. Že po toľkých prípravách sa stalo toto. Mne. MNE. Super zodpovednému správcovi.

V skratke, na letisku sme sedeli ďalších 15 hodín a bola to nočná mora. Prešli sme všetkými variantami. Nejde nikto. Ideme domov. Ide iba Michal, aby sfotil svadbu. Ide Michal s Aňou, aby neprišla o príležitosť. Ideme my dvaja bez Ani. Zdvihli sme telefóny a oznámili túto zvesť rodičom. Cítila som sa ako najväčší lúzerský idiot. “Čau oci. Nie nie, nie sme tam. Ešte sme stále vo Viedni. Zabudli sme na víza a zmeškali sme lietadlo”. Mamka č.1 volala z dovolenky známemu, ktorý nám bez slova poslal pár tisíc eur. Ocko č.1 zaplatil sestre novú letenku. Mamka č.2 pustila všetko z rúk a utekala do mesta priamo do banky. Ocko č.2 nám poslal záchranu na život tam. Ja som pretelefonovala ďalších 100 eur keď som bezvýsledne volala do New Yorku ohľadom našej zbytočne poistenej letenky. Nemohla som uveriť, že to, čo bol môj dokonalý plán s perfektnou letenkou, tak starostlivo vybranou, sa úplne zrútil. Aj plány na splatenie všetkého ostatného. Aj dovolenkové túžby. Zrazu zo mňa bol dlžník, a to poriadny. Nakoniec sme kúpili na môj vkus pomerne predraženú, ale zázračnú letenku ktorá ešte stále spĺňala náš pôvodný plán takže o 27 hodín neskôr sme všetci traja nasadli do lietadla a konečne sme opustili Viedeň.

A počas letu do New Yorku som si začala uvedomovať že:

1. Aj keď určite treba byť dobrým správcom, peniaze sa nemôžu stať mojou istotou. Také istoty sa rúcajú a privádzajú ľudí do šialených zármutkov.
2. Keď ľudia dlhujú peniaze, nemusí to byť kvôli nezodpovednosti, ale kvôli nepriaznivým životným situáciám, väčšinou oveľa horším a vážnejším ako tie, ktoré som zažila ja.
3. Nie som žiadna superžena, ale človek, ktorý je hriešny, robí chyby, niekedy spanikári, dostane skrat a potrebuje serióznu záchranu a pomocnú ruku od rodičov či kamošov. Prijať ju a prehltnúť hrdosť, aj to sa musí človek naučiť.
4. Pán Boh je ten čo dáva, i berie. Je pri mne v každej chvíli a už dávno vedel, čo sa na tom letisku stane. Nie vždy nás zachráni tak ako si predstavujeme (žiaden dubajský šejk hľadajúci trojicu ľudí, ktorej by mohol venovať nejakú zvyšnú tisícku nešiel okolo), no má pre nás, v konečnom dôsledku, ten najlepší možný plán. Ak sa poddáme. (Všetky veci slúžia na dobro tým, čo milujú Boha. Rim 8,28. )

Keby sme do USA nešli, prišli by sme o viac, ako len o peniaze. Nezažili by sme starostlivosť od ľudí s ktorými sme bývali, alebo sme sa s nimi len stretli, nevideli by sme krásny New York, nepocítili by sme mnoho zázrakov a milosti, Aňa by sa nestretla so svojou fantastickou host family a nemala by time of her life plný kráv a kukurice, teda presne to, čo zbožňuje. Ja by som nemohla byť na krásnej svadbe mojej drahej Hannah a mnoho iného.

O mesiac neskôr píšem tento článok s vedomím, že sme vyrovnali všetky dlhy. Prišla výplata, ideme s radosťou na veľký nákup do Lidla. Na svadobnú cestu asi nie. (Pozn. autorky večer pred vydaním – práve na nej sme! Je to zázrak v priamom prenose) A zistila som, že keby účtovníčka zvolila správny spôsob účtovníctva, žiadnu daň by som platiť nemusela.

Nuž čo. Ako sa vraví, peniaze boli aj budú. A možno nebudú. Ale zmenený charakter a správne istoty zostávajú. A toho sa držím.

Photocredit: Michal Pončák

Ďalší článok v kategórii BLOG si môžeš prečítať tu.