Mám rada jar. Napriek mojej miernej posadnutosti každotýždenným bežkovaním a nemiestnym smútkom za miznúcim snehom, mám rada jar. Prináša novotu, sviežosť, farbu do prírody i do našich tvárí. A aj jarné upratovanie. Tento slovenský fenomén mám naozaj vo veľkej obľube. Cítim nadpozemské spojenie duší so všetkými tetami, ktoré sa v stovkách okien zasadených do betónu všade naokolo náruživo mihajú so stierkami v ruke, konečne sa odvažujú zavesiť prádlo na čerstvý vzduch, vysádzajú na balkónoch kvietky a postarší páni vytrepávajú koberce na kolektívnych železných tyčiach z čias komunizmu. Naozaj som hrdá na upratovací zeitgeist v našej krajine. Škoda len, že táto vášeň často začne aj skončí u nás doma. Nie, pre tentokrát nejdem hovoriť o kolektívnom zbieraní odpadkov pri Toryse, ale o neporiadku, ktorý máme sami v sebe i medzi sebou a nevieme sa k nemu dostať ani pri jarnom upratovaní, lebo ho až tak nevidno. Avšak hnilobný zápach je poznať. Čo všetko sa vlastne dá poupratovať?

Domov

Ja viem, ja viem, babi. Bolo by treba umyť okná, vyprať záclony, utrieť prach z veľkej knižnice, poriadne vyleštiť rúru i chladničku. Vlastne spraviť všetko, čo reálne robím tak raz do roka. (Veľké priznanie.) Som žena z kategórie upratovací milovník, takže to všetko spravím s radosťou. (Aj keď okná častejšie umývať nemienim, keďže pár hodín na to mi nejaká zo susediek nadomnou vypráši svoj týždňový bordel z koberčeka na parapetu.) Ale čo keby sme to tento rok posunuli ešte o level ďalej a NAOZAJ upratali priestor okolo nás? Zbavili sa vecí, ktoré nám na nič neslúžia a ani neprinášajú nostalgické potešenie? Vytriedili skrine, zásuvky, tie krabice pod posteľou čo nikdy neotvárame a poličku s liekmi? Cítim sa slobodne, keď sa obkolesím len vecami, ktoré majú praktický význam a ktoré mi prinášajú radosť. Ľahšie sa mi dýcha a sústredí, keď okolo seba nevidím kuchynské pomôcky z ktorých polovicu som dosiaľ nepotrebovala, plastové ohavy rôznych druhov a slávnostnú sadu tanierov z roku 1970, ktorú nikdy nikto nepoužil. Nehovorím, nechajme si svoju zbierku pohľadníc, bohatú knižnicu, kolekciu platní a svadobné poháre, keď sú pre nás dôležité. Ale množstvo vecí je okolo nás “len tak”, “možno sa niekedy zídu”…áno, niekomu inému. Posuňme ich ďalej. Aj čo sa nášho obydlia týka, ľudia začínajú objavovať, že menej je skutočne viac. Rozumiem, niekedy nám to okolnosti neumožnia, lebo bývame s dedkom, ktorý je citovo naviazaný aj na štyridsaťročné kuchynské utierky, nehovoriac o jeho kolekcii diplomov zo študijných čias. Ale aj keď náš vlastný životný priestor má 2×2 metre, vieme byť inšpiráciou a okrem toho aspoň pestujeme postoje, ktoré budú testované, keď nášho životného priestoru bude o čosi viac.

Telo

Okej, viem že ešte trúchlime za novoročnými predsavzatiami, ktoré sme už dávnejšie pochovali. Ale možno sme len veľa navymýšľali a odpoveďou je snaha dosiahnuť viac jednoduchosti. Napríklad v oblečení, ktoré vlastníme. Vytvoriť si z minima kúskov štýl, ktorý nám lahodí najviac nie je až také ťažké. Ja som o sebe zistila, že spolu s počtom oblečenia ktoré vlastním sa stupňuje aj pocit, že si nemám čo obliecť a potom je moja skriňa prepchatá oblečením, ktoré mi úplne nesedí, takže si ho oblečiem dokopy trikrát. Ale keď si namiesto desiatich kúskov kúpim len jeden, do ktorého som síce musela investovať viac, ale jeho štýl a kvalita mi ho umožní nosiť najbližších päť rokov, znova je život o čosi prehľadnejší. Okrem toho si pred odchodom z domu neminieme za prvých dvadsať minút dňa celú našu tvorivosť a schopnosť rozhodovania, lebo pri výbere oblečenia spravíme namiesto pätnástich kombinatorických rozhodnutí len dve alebo tri, takže nám zostane mentálna energia aj na zvyšné rozhodnutia v danom dni. Veď aj Steve Jobs mal v skrini asi päť kúskov šatstva. A on bol v premýšľaní vždy vpredu!

Duša

V nej robím v týchto dňoch najväčšiu časť “upratovania”. Snažím sa triediť podnety hneď, ako sa ku mne dostanú a učím sa selektovať vopred, čo sa ku mne dostáva. V poslednom čase som totiž cítila, akoby mi niekto bez môjho súhlasu každú minútu otvoril príklop na mozgu a hodil doň niečo, čo som v mysli absolútne nepotrebovala. Pri sústredení na mnou vybranú aktivitu každú chvíľu zacinkal telefón s nejakým upozornením na Fb alebo Instagram. Sociálne siete som mimovoľne otvárala vždy, keď som sa chcela na chvíľu rozptýliť a keď som sa chystala niekomu napísať na Facebooku, hneď po otvorení som zabudla, čo som vlastne chcela a strávila tam pätnásť zbytočných minút bez toho, aby som si to uvedomila. Technológia je zmiešané požehnanie. Na jednej strane sa viem kedykoľvek okamžite spojiť s ľuďmi na opačnom konci sveta a messenger je jediné miesto, kde zastihnem moju sestru, no na druhej strane sú na svete tisíce ľudí platených za to, aby získali našu pozornosť na nimi propagovaný produkt, fotku, video či kampaň. Sme neustále vyrušovaní a bombardovaní reklamami, nezmyselnými videami a fotkami malých detí a šteniatok. Počas dňa príjmeme do vedomia množstvo inputov, vidíme čo vidieť vôbec nechceme. Nevieme sa sústrediť už ani desať minút vkuse, sme neustále dostupní, investujeme viac energie do virtuálnej reality, ako  do tej skutočnej. Trpí kvalita a množstvo nášho spánku, schopnosť pozornosti a sústredenia, inteligencia, voľný čas, zdravie, jasnosť v premýšľaní, chuť socializovať sa a žiť život so zámerom. A niekedy aj naša spokojnosť, keď nás po zhliadnutí nejakej fotky na Instagrame prevalcuje porovnávanie.

Málo ľudí je povolaných do života kompletne bez technológii a ja úprimne dúfam, že nebudem medzi nimi, aj keď majú môj obdiv. V takom prípade by totiž tento blog neexistoval a moja práca by sa výrazne skomplikovala. Vnímala som však, že aj v tejto oblasti treba spraviť poriadok a stanoviť si jasné hranice. Pre každého to môže vyzerať inak. U mňa funguje vypnutie všetkých notifikácii, vizuálne aj zvukovo. Môj denný limit na apky sociálnych sietí v mobile je 30 minút, potom sa mi prístup do nich zablokuje. Nenosím si na noc telefón do spálne, aby obrazovka nebolo to posledné a prvé, čo večer a ráno uvidím. Aspoň ma vypeckovaný budík za dverami núti vstať z postele, namiesto načiahnutia sa a jednoduchého vypnutia z polospánku. Počas pôstu som uplatnila ešte prísnejšie pravidlá. Možno to pre vás nie sú sociálne appky, ale televízia, YouTube alebo nejaký toxický vzťah, ktorý si kradne pozornosť bez vášho súhlasu a práve to potrebujete v duši poupratovať. Čím začnete?

Duch

Prichádzam na to, že keď spravím poriadok v ostatných oblastiach môjho života, na túto je zrazu viac priestoru v mojich myšlienkach i v mojom srdci. Počas sabatu kvalitnejšie oddychujem, po prebudení svoju pozornosť lepšie sústredím na Božie Slovo. Myslím, že som otvorenejšia novým výzvam, ktoré mi Pán Boh dáva. Môže sa stať, že pri upratovaní života a uvoľnení priestoru v našom čase budeme vnímať, že Boh upozorní na kúsky v nás, ktoré začínajú hniť a treba sa ich zbaviť a dáva nám namiesto toho niečo nové. Možno to je výzva urobiť záväzok a začať sa stretávať s iným kresťanom, ktorý by vedel odpovedať na moje otázky. Alebo dávať späť Bohu z financií, ktoré nám dáva, aby sme ich spravovali. Alebo byť prítomný pre ľudí na okraji našich obzorov a spoločnosti.

Skúsme túto jar prehodnotiť hranice svojho “upratovania” a konečne otvorme preplnené zásuvky našich bytov i duší. Novonadobudnutá sloboda je ozaj osviežujúca.

Zdroje:

Knihy: Courtney Ellis – Uncluttered

Videá: Matt D’Avella: The 30 Day Social Media Detox