Je zlé, ak mám po tridsiatke a vydávam sa až teraz.

Cítim sa mizerne, že už dávno nie som dvadsiatnička a ešte stále nie som vo vzťahu.

Môj život je o niečo ukrátený, ak sa nevydám hneď, ako sa dá.

Toto sú veci, ktoré nechcem, aby ste si po prečítaní tohto článku mysleli. Lebo, samozrejme, nie sú ani trochu pravdivé. V žiadnom prípade sa nesnažím povedať, že ak v určitom veku nie sme v manželstve, mali by sme zaliezť do postele v depresii alebo zahájiť lov na nevestu či ženícha. Vydatá dvadsiatnička nie je v ničom lepšia ako slobodná dvadsiatnička a úprimne povedané, keby sa môj život vyvíjal podľa mojich vlastných plánov a túžob, s hrdosťou by som sa začala obzerať po partnerovi po tridsaťpäťke. No dobre, možno aj skôr, ale nebol to pre mňa dôležitý životný míľnik.

Na druhej strane, sobáš v skorej mladosti prináša aj veľa dobrého a tento článok píšem s myšlienkou na všetkých, ktorí sa boja požiadať (alebo povedať áno) a otáľajú, ovplyvnení kultúrou. Kultúrou, ktorá káže všetko zažiť, všetko vyskúšať, spraviť si hĺbkový prieskum na trhu vzťahov, otestovať každý “produkt” a až po zvážení “pre a proti” sa rozhodnúť spraviť ďalší krok. No samozrejme sa treba uistiť, že existujú zadné dvierka a že je ako a kde vycúvať. V skratke, naša kultúra nám diktuje “užiť si život” predtým ako “vojdeme do chomúta”, do manželstva, ktoré nám vraj vezme všetku slobodu a zábavu. S čakaním nevediac poriadne na čo, sa však veľmi nestotožňujem.

Lebo mne práve zväzok manželský slobodu priniesol. No asi to nie je práve preto, že som sa vydávala, lebo “sme museli”, ani preto, lebo som si myslela že “lepšieho už asi nenájdem”, ani preto, že to bol môj najväčší životný cieľ, ani preto, že mi tikali biologické hodiny, ani preto, že som sa nudila a potrebovala som môj život obohatiť, ani preto, že som si nevedela predstaviť a zniesť byť sama. Ale práve preto, že som napriek mojej spokojnosti so slobodným stavom a veľkým plánom do budúcnosti spoznala chlapca, ktorý stál za to. Za to, aby sme sa vybrali na cestu vzdávania sa “ja” v prospech “my” a za prekonávanie všetkých budúcich konfliktov.  Chlapca, pre ktorého som bola ochotná urobiť záväzok na celý život a vzdať sa iných možností, aj keby v budúcnosti prišlo niečo naoko lepšie. A najmä ktorého mi, verím, vybral Pán Boh. Rozhodnutie ísť do toho som za prvé roky manželstva ani raz neoľutovala. Prečo som teda spokojná s rozhodnutím vydať sa v dvadsiatich dvoch rokoch?

Lebo vtedy ma požiadal o ruku. A ja verím, že ho v tom viedol Pán Boh, aj keď sa to mne možno zdalo priskoro. Manželstvo je však pre mňa určite príležitosťou na brúsenie charakteru a som len rada, že sa učím rozmýšľať inak už teraz.

Získanie slobody – Manželstvo sa často vykresľuje ako strata slobody, ale naša realita bola úplne opačná. Získali sme slobodu vytvoriť si domov (zväčša) podľa vlastných predstáv (aj keď si to s rozpočtom mladomanželov vyžadovalo určitú kreativitu) a oddeliť sa od rodičov, získať priestor, kde môžeme kedykoľvek pozvať priateľov a rodinu a byť k nim pohostinní, kde môžeme pracovať, oddychovať a žiť podľa našich predstáv. Máme slobodu spojiť svoje sily a financie, objavovať svet a ísť na miesta, kde by som sa sama bez ochrancu vybrať nemohla. Úprimne, tešíme sa aj z oslobodenia od obdobia hľadania si partnera a neustáleho napätia, aby sme spravili dobrý dojem. (A.K.A od obdobia keď sa pri chlapcovi nemožno zjaviť s vyrážkami na ksichte natretými zubnou pastou.)

Nedostatok času vytvoriť si vlastný komfort a upnúť sa naň. Do manželstva som nevstupovala s tým, že som sa vzdávala vlastného bývaníčka a vkusu, ktorý mi najviac vyhovoval, ani svojej mačičky na ktorú by bol môj budúci manžel alergický, ani svojho vlastného režimu a času, ktoré musím odteraz niekomu obetovať na pravidelnej báze. Po svadbe sme si náš životný štýl, zvyky, bývanie, usporiadanie času vytvárali s M spolu. Samozrejme si to vyžadovalo zopár kompromisov, ale nič nepredčilo radosť z osamostatnenia sa a z novej kapitoly, ktorú môžeme začínať spolu.

Čas zvyknúť si na seba navzájom. Sobáš pre nás s M automaticky neznamenal, že do roka budú nasledovať deti nehľadiac na to, ako skoro sa vezmeme. Mali sme, a hádam ešte stále máme, dostatok času zvyknúť si jeden na druhého, skúmať, čo spôsobuje konfliktné situácie, naučiť sa riešiť ich a vyhnúť sa im v budúcnosti. Z pozorovania mladých rodín vidím, že už samotné deti sú obrovskou zmenou v živote a preto som vďačná, že pri chronickej únave a neustálom zaťažení, ktoré detičky neraz prinášajú, nebudeme musieť niesť bremeno vzájomného spoznávania sa. Samozrejme, deti v nás môžu vyvolať nové, doteraz nepoznané správanie a konflikty, no som rada, že sme sa dozvedeli o našej vzájomnej agresivite pod vplyvom hladu predtým, než sa nám narodil potomok. A prirodzene, veľkým plusom je aj možnosť mať deti v mladom veku, lebo čo si budeme klamať, biologicky to s nami ženami ide pomaly, ale isto, dolu vodou.

Skoré osamostatnenie a veľa priestoru na rozvoj. U mladých ľudí je veľkým krokom k samostatnosti odchod na vysokú školu, no pre mládež ako ja, ktorá študuje čo by kameňom dohodil a býva popritom u rodičov, nie je ľahké dostať sa do bodu, kedy sa od mamky a tatka konečne odsťahujeme. Preto som vďačná, že naše skoré manželstvo spôsobilo vypadnutie z rodného hniezda a hneď po dvadsiatke som sa musela naučiť seriózne šetriť, platiť účty, variť (viac-menej), piecť,  zadefinovať si, čo bude súčasťou môjho života a čo nie a tiež do čoho investujem môj čas. V dnešnom svete sú “thirties new twenties”, no ja som rada, že v tridsiatke budem už v živote ďalej a nemusím sa už učiť, ako vyzdvihnem balík na pošte alebo zaplatím za zdravotnú poistku.

Dvaja je viac ako jeden a to platí aj v otázke financií. Čisto z ekonomického hľadiska, jeden človek má tendenciu žiť dlhšie v podnájme, dvaja si už môžu dovoliť risk hypotéky aspoň na garzónku. Skoré manželstvo je signálom, že to spolu myslíme vážne, že nehráme sami za seba, že obaja šetríme a obetujeme všetko, čo sa dá, pre investíciu do lepšej budúcnosti. Ako dvaja sa vieme navzájom potiahnuť keď má jeden z nás menšiu výplatu alebo väčšie výdavky a finančne je to oveľa stabilnejší život. Samozrejme, treba si dobre vybrať s kým do tohto spoločného “biznisu” pôjdeme, lebo rozvod je v mnohých ohľadoch, aj v tom finančnom, pomerne devastujúci.

Veľa spoločnej histórie. Na našom skorom začiatku spoločného života sa mi páči aj množstvo zážitkov a spomienok, ktoré spolu stihneme vytvoriť. Budeme súčasťou života toho druhého v období študijných koncov a pracovných začiatkov, v období veľkých misií, cestovateľkých zážitkov, objavovania životnej vášne, verím že aj v období výchovy detí, ich vyslania z domova, prekonávania krízy stredného veku, dôchodku i v období, keď pre nás vrcholom dňa bude vyzdvihnutie liekov v lekárni.

Snaha o sebakontrolu, nie sebatrýznenie – Pre ľudí ako my, ktorí veria že sex patrí až do manželstva, je obdobie pred svadbou dobrým tréningom charakteru a sebaovládania no samozrejme zaváži, ako dlho toto obdobie potrvá. Biblia je v tomto jasná, ale nevyskytuje sa v nej chodenie, ktoré so sebou prináša tortúru v biblických časoch nepoznanú. Spoznávať sa a rozhodnúť sa správne je nesmierne dôležité, ale naťahovanie času spôsobené nerozhodnosťou alebo zbytočnými obavami čistote pred manželstvom isto neprospejú.

Samozrejme, takmer všetko sa odvíja od rozhodnutia, akého človeka si pre manželstvo vyberieme a ako veľmi sme ochotní fungovať v tíme. A ani keby sme si vzali najdokonalejšiu bytosť vo vesmíre, sobáš v mladosti nie je nič ľahké. Bolo pre mňa tažké zažiť toľko zmien naraz; ukončiť bakalárske štúdium, začať pracovať, presťahovať sa a do toho pripravovať svadbu. Tiež nie je ľahké prispôsobovať sa a vzdávať sa svojich cieľov v prospech toho druhého. Ak sa vezmú príliš mladí ľudia, môžu sa zmeniť natoľko, že ich cesty naberú úplne iný, možno aj nezlúčiteľný smer. Ja sa však teším z muža mojej mladosti a zo skorého štartu v našom spoločnom maratóne.